NEOBVIŇUJ SÁM SEBA ! Nemo tenetur se ipsum accusare

Jedným zo základných aspektov práva na spravodlivý proces vo všetkých demokratických krajinách je zákaz donucovania k sebaobviňovaniu. Právny príncíp „nemo tenetur se ipsum accusare“ vychádza z viacerých právnych predpisov a to najmä z čl. 40 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, ktorá hovorí, že „Obvinený má právo odoprieť výpoveď; tohto práva ho nemožno nijakým spôsobom pozbaviť“. Z Ústavy Slovenskej republiky čl. 37 ods. 1, ktorý pojednáva podobne ako listina základných práv a slobôd a samozrejme aj z nášho trestného poriadku a to v § 34 ods. 1 prvá veta kedy „obvinený má právo od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, má však právo odoprieť vypovedať“ z §121 ods. 2 pojednáva o právach obvineného kedy „pred výsluchom musí byť obvinený poučený: „Ako obvinený máte právo vypovedať alebo odoprieť vypovedať. K priznaniu vás nikto nesmie nútiť“ a §201 ods. 4 TP hovorí, že „policajt zadovažuje dôkazy bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo v neprospech obvineného; pritom postupuje podľa odseku 3. Obvinený nesmie byť nijakým spôsobom k výsluchu a k priznaniu nezákonne nútený. Odopretie výpovede sa nesmie použiť ako dôkaz proti obvinenému“. Princíp nemo tentur vo svojej podstate nadväzuje aj na zákonom stanovenú neprípustnosť dôkazu vyplývajúcu z dôkazu, ktorý bol získaný donútením alebo hrozbou takéhoto donútenia. Zákaz donútenia obvineného k výpovedí v trestnom konaní je všeobecne uznávanou zásadou. Podľa slovenskej právnej úpravy vychádzajúcej z trestného poriadku je obvinený povinný sa dostaviť na predvolanie k výsluchu. Samozrejme ak sa na predvolanie nedostaví, môže mu byť uložená tak poriadková pokuta ako je môže byť predvedený. Z uvedeného vyplýva, že orgány činné v trestnom konaní, tak môžu obvineného donútiť k prítomnosti na procesných úkonoch, avšak tým ich donucovacia právomoc konči.
V tejto súvislosti býva často poukazované na prax polície, ktorá využíva inštitút bezpečnostnej prehliadky, aby náhodne vyhľadávala nelegálne veci a to či už u chodca, alebo u posádky vozidla. Takéto konanie je v príkrom rozpore so zákonom, takže dôkazy z nej získané sú na účely trestného konania absolútne nepoužiteľné. Môže ísť aj o typickú výzvu policajta, ktorý bezdôvodne zastaví chodca aby vyložil, všetky veci z vreciek. Na toto konanie nielenže nemá oporu v zákone, ale je to priamy príkaz policajta, aby sa osoba sama usvedčila z trestnej činnosti, v prípade ak má u seba nelegálne veci. Takúto výzvu pritom vyzvaná osoba nemôže odmietnuť a aj z toho dôvodu sa objavenie vecí u takejto osoby bude nevyhnutne považovať za
dôkaz získaný nezákonným postupom, pri ktorom jednak vyzvaná osoba nebola poučená o svojich právach a jednak bola donútená k samousvedčeniu.
K porušeniu práva neobviňovať sám seba môže napríklad dôjsť aj vtedy, ak sa polícii podarí získať priznanie obvineného ľsťou napr. prostredníctvom nastrčeného spolupracovníka. Vo veci Allen proti Spojenému Kráľovstvu108 ESĽP dospel k záveru, že takýmto jednaním je porušený čl. 6 EDĽP. Uviedol, že uvedené právo slúži v zásade k tomu, aby chránilo slobodu obvineného vybrať si, či pri výsluchu pred policajnými orgánmi bude vypovedať alebo bude mlčať. Toto právo resp. sloboda voľby je podkopávaná vtedy, ak sa obvinený rozhodne nevypovedať a policajný orgán použije lesť, aby vylákal od obvineného priznanie, či inú výpoveď usvedčujúcej povahy, ktorú nebol schopný získať počas výsluchu a tu použije ako dôkaz v konaní pred súdom.